Stránka je priebežne doplňovaná ...
Včasná starostlivosť
Narodenie dieťaťa s postihnutím predstavuje pre každú rodinu náročnú životnú situáciu. Zvládnutie tejto situácie závisí od viacerých faktorov. Vychádzajúc z predpokladu, že rodinné prostredie zohráva kľúčovú úlohu vo vývine dieťaťa, predmetom záujmu ranej starostlivosti je podpora vzťahu a vzájomných interakcií medzi rodičmi a dieťaťom s postihnutím, narušením alebo ohrozením vývinu. Optimálne rodinné prostredie je vnímavé vzhľadom na potreby dieťaťa, poskytuje mu láskyplnú a stabilnú starostlivosť, a tým mu umožňuje získať osobnú pohodu. Vnímavý prístup rodičov podporuje v dieťati vedomie toho, že jeho správanie má určitý efekt. Takéto uvedomenie je dôležitým motivačným činiteľom podporujúcim jeho interaktívne správanie k okoliu a v neposlednom rade jeho učenie. Ak sú očakávania a charakteristiky rodinného prostredia v súčinnosti s potrebami a schopnosťami dieťaťa, má optimálne podmienky pre svoj vývin. Ak je však táto súčinnosť nízka alebo žiadna, začína sa kolobeh nenaplnených očakávaní, neuspokojujúcich interakcií medzi dieťaťom a rodičom. V prípade, že sa v dohľadnej dobe nevytvoria také účinné kompenzačné stratégie, ktoré by dieťaťu dali možnosť získavať informácie zo svojho okolia, reagovať na ne a očakávať spätné väzby, vývin dieťaťa v jednotlivých oblastiach je ohrozený. Keďže práve rodičia zohrávajú v procese ranej podpory vývinu dieťaťa najdôležitejšiu rolu, je nevyhnutné, aby porozumeli základným signálom vlastného dieťaťa. Nie je zriedkavosťou, že dieťa s postihnutím či narušením vykazuje nezvyčajné vzorce správania, ktoré rodičia len veľmi ťažko rozoznávajú a interpretujú. Takéto deti môžu byť pasívne, úzkostné, konštantne nepokojné, výbušné alebo sa prejavujú rôznymi inými reakciami a spôsobmi, v dôsledku ktorých majú rodičia pocit, že v role rodiča zlyhali, vlastnému dieťaťu nerozumejú a nedokážu uspokojiť jeho potreby. Všetky uvedené faktory spolu s emočným neprijatím a neakceptovaním postihnutia môžu viesť k narušeniu väzby medzi dieťaťom a jeho rodičmi.
V prvých mesiacoch života sa dieťa učí selektívne reagovať na sociálne interakcie. Primárnou úlohou rodičov je v tomto období podporovať snahu dieťaťa o sebareguláciu, naučiť sa správne vysvetľovať jeho reakcie, zaujať pozornosť dieťaťa, reagovať na jeho správanie. Neskôr, v prvom roku života, po ustálení zdravotného stavu dieťaťa sa zameriavame predovšetkým na rozvíjanie príležitostí ku komunikácii, hre a na rozvíjanie sociálnych zručností v kontexte každodenných aktivít. Každodenný život a jednotlivé rituálne aktivity ako prebaľovanie, kŕmenie a kúpanie poskytujú prirodzené a ustálené príležitosti dieťaťa na komunikáciu, spoluprácu a zároveň umožňujú predvídať sled jednotlivých aktivít. Počas druhého roku života sa zameriavame predovšetkým na stimulovanie dieťaťa k aktívnemu podieľaniu sa na rodinných rutinách a jednoduchých denných aktivitách. U niektorých detí v tomto období môžu aktivity obsahovať príležitosť na zvýšenie pohyblivosti, hra a sociálne interakcie s ostatnými s deťmi. Pre toto obdobie je typický vývin sebavnímania a sebakontroly cez rastúce zručnosti a schopnosti akými sú chodenie, kŕmenie, rozprávanie a hranie sa s hračkami. V tomto vývinovom období môže byť u niektorých detí pozorovateľná motorická neobratnosť alebo neschopnosť verbálne komunikovať. Pozornosť teda zameriavame na poskytovanie alternatívnych prostriedkov na podporu komunikácie detí a rozvíjanie ich sebavnímania.
Podstatou ranej starostlivosti vo všeobecnosti je identifikovanie slabých a silných stránok, špecifických prejavov v správaní a reagovaní dieťaťa, charakteristík sociálneho prostredia, ktoré dieťa obklopuje, a zároveň spoločné nachádzanie možností ich riešenia. Nevyhnutná pre porozumenie problémom a ťažkostiam dieťaťa raného a predškolského veku je snaha nazerať na život jeho očami.